„Stojíme teraz tam, kde sa cesty rozdeľujú. Ale na rozdiel od ciest v známej básni Roberta…“

Krivdy páchané na stromoch, krivdy každého druhu, sa páchajú v tme nevedomosti a nevery, lebo keď príde svetlo, srdce ľudu má vždy pravdu.

Vládna ochrana by mala byť rozprestretá okolo každého divokého hája a lesa na horách, tak ako je okolo každého súkromného sadu a stromov vo verejných parkoch. Nehovoriac o ich hodnote ako prameňov dreva, stoja nekonečne viac než všetky záhrady a parky miest.

Títo ničitelia chrámov, oddaní ničivému komercializmu, akoby mali dokonalé pohŕdanie Prírodou, a namiesto toho, aby pozdvihli oči k Bohu hôr, pozdvihujú ich k všemocnému doláru. Prehradiť Hetch Hetchy! Rovnako dobre môžete prehradiť na vodné nádrže katedrály a kostoly ľudu, lebo žiadny svätejší chrám nebol nikdy zasvätený ľudským srdcom.

Boj, ktorý sme viedli a stále vedieme za lesy, je súčasťou večného konfliktu medzi dobrom a zlom a nemôžeme očakávať, že uvidíme jeho koniec. … Preto musíme počítať s tým, že budeme tieto stromy strážiť a bojovať za ne, a mali by sme byť vždy radi, že sme našli niečo tak isto dobré a ušľachtilé, za čo sa dá bojovať.

Budem musieť vysloviť veľmi hlboké presvedčenie: že kým nebudeme mať odvahu rozpoznať krutosť takou, aká je – či je jej obeťou človek alebo zviera – nemôžeme očakávať, že sa na svete veci veľmi zlepšia. Nemôže existovať dvojitý meter. Nemôžeme mať mier medzi ľuďmi, ktorých srdcia nachádzajú potešenie v zabíjaní akéhokoľvek živého tvora. Každým činom, ktorý oslavuje alebo dokonca toleruje takéto pochabé potešenie zo zabíjania, spomaľujeme pokrok ľudstva.

Takže príroda skutočne potrebuje ochranu pred človekom; ale aj človek potrebuje ochranu pred vlastnými činmi, lebo je súčasťou živého sveta. Jeho vojna proti prírode je nevyhnutne vojnou proti sebe samému. Jeho bezohľadné a ničivé činy vstupujú do obrovských cyklov zeme a časom sa mu vracajú.