„Nenávidím rasizmus, pretože ho považujem za barbarstvo, či už pochádza od čierneho, alebo…“

Všetko umenie súvisí s etikou.

Hanba vyznačuje hranice. Bola nazvaná naším jediným vrodeným morálnym citom.

Neexistuje jedna hanba. Nemôžeme hovoriť o hanbe ako takej. Treba rozlišovať. Existuje dobrá a zlá hanba.

Odpustiť mužom, ktorí zabili mojich rodičov a brata, bol proces – cesta do čoraz hlbšej modlitby.

Schopnosť Tutsijov odpúšťať je individuálna záležitosť, na úrovni srdca.

Modlitbu Pána som sa modlila stokrát v nádeji, že odpustím vrahom, ktorí vraždili všade okolo mňa. Bolo to zbytočné – zakaždým, keď som sa dostala k časti, kde som prosila Boha, aby „odpustil tým, čo sa proti nám prehrešujú“, mi vyschlo v ústach. Nedokázala som tie slová vysloviť, pretože som naozaj necítila to, čo vyjadrovali. Moja neschopnosť odpustiť mi spôsobovala ešte väčšiu bolesť ako úzkosť z odlúčenia od rodiny a bola horšia než fyzické utrpenie z toho, že ma neustále niekto lovil.