„Nenávidel som každú jednu minútu tréningu. No hovoril som si: Trp teraz a zvyšok života…“

Sme všetci rôzni ľudia, pretekáme z rôznych dôvodov. Som vďačný za to, čo som vo svojej kariére dosiahol. Cítim, že som dosiahol neuveriteľné výsledky, veľa som pre to obetoval. Pomohlo mi pri tom veľa ľudí. Ale obetovať sa takto rok čo rok už ďalej nedokážem.

Priznávam: neverím, že som sa niekedy zobudil šťastný z toho, že sa musím ísť trénovať – nie som na obete pripravený tak ako mnohí kolegovia. Potrebujem byť motivovaný a hlavne sa baviť.

Prečo by som mal trénovať pomalý beh? Pomaly bežať už viem. Chcem sa naučiť bežať rýchlo.

Moje maximum bolo päťdesiat kilometrov za deň, tristopäťdesiat kilometrov za týždeň, čo je zhruba dvesto míľ.

Mám asi dosť voľnú predstavu o „práci", pretože si myslím, že už len byť nažive je toľko práce na niečom, čo vlastne ani vždy nechcete robiť. Narodiť sa je ako byť unesený. A potom predaný do otroctva. Ľudia pracujú každú minútu. Stroje bežia neustále. Aj keď spíte.

Prečo si ľudia myslia, že umelci sú niečím výnimoční? Je to len ďalšia práca.