„Príbeh sa musí rozprávať, inak nebude príbehu, no najviac dojímajú práve nerozprávané…“

Spisovateľ nie je nezaujatým sudcom svojich krajanov a súčasníkov – je spolupáchateľom všetkého zla, ktoré sa pácha v jeho vlastnej krajine alebo jeho krajanmi.

Mať vo svojej krajine veľkého spisovateľa je ako mať druhú vládu. Preto žiadny režim nikdy nemiloval veľkých spisovateľov, iba tých malých.

Literatúra, ktorá nie je dychom súčasnej spoločnosti, ktorá sa neodváži sprostredkovať jej bolesti a obavy, ktorá včas nevaruje pred hroziacimi morálnymi a spoločenskými nebezpečenstvami – taká literatúra si nezaslúži meno literatúra, je to len fasáda.

Génius neprispôsobuje svoje dielo vkusu tyrana.

Ake marne je sadnut si pisat, ked si si predtym nestal za to, aby si zil.

Prečo čitateľská verejnosť, ktorá ako celok nikdy neuložila rozprávačovi príkaz byť umelcom, od neho požaduje tento klam božej všemohúcnosti, je úplne nepochopiteľné.