„Nestaň sa obeťou naliehavosti. Z dlhodobého pohľadu na väčšine z toho, čo sa teraz zdá…“

Detská trauma nie je doživotný trest.

Pocit bezpečnej väzby u dieťaťa - predstava, že ja, so všetkou svojou slávou, ale aj so všetkou svojou nedokonalosťou, som milované a prijímané - mu umožňuje podstupovať riziká vo svete, ale aj riziká s vlastnými emóciami.

Rodič, ktorý pochváli úspech dieťaťa slovami "Tak si sa učil!", podporuje rastové myslenie. Rodič, ktorý povie "Pozri na tú jednotku, synak! Si génius!", podporuje fixné myslenie.

Niekedy, možno, bude existovať dobre informované, dobre uvážené a predsa vrúcne verejné presvedčenie, že najsmrteľnejším zo všetkých hriechov je zmrzačenie detskej duše; lebo také zmrzačenie podkopáva životný princíp dôvery, bez ktorej je každý ľudský čin, nech sa cíti akokoľvek dobre a zdá sa akokoľvek správny, náchylný na skazenie ničivými formami svedomitosti.

Vidíš dieťa hrať sa, a je to skoro ako pozerať sa na maliara pri práci, lebo v hre dieťa hovorí veci bez toho, aby vyslovilo jediné slovo. Vidíš, ako rieši svoje problémy. Vidíš aj to, čo nie je v poriadku. Najmä malé deti majú ohromnú tvorivosť a všetko, čo je v nich, vystupuje na povrch vo voľnej hre.

Deti milujú a chcú byť milované a oveľa viac uprednostňujú radosť z úspechu pred triumfom nenávistného zlyhania. Nezamieňaj dieťa za jeho príznak.