„Myšlienka na samovraždu je mocnou útechou: pomocou nej človek prekoná nejednu zlú noc.“

Neverím v ňu [smrť], pretože pri nej nie ste prítomný, aby ste vedeli, že sa stala. Nemôžem o nej nič povedať, pretože na ňu nie som pripravený.

Myslím, že to začalo veľkým obrázkom leteckej havárie na titulnej strane novín: „129 MŔTVYCH". Vtedy som si uvedomil, že všetko, čo som robil, muselo byť o smrti. Bolo to na Vianoce alebo v Deň práce – sviatok – a zakaždým, keď ste zapli rádio, hovorili niečo ako „4 milióny ľudí zomrú". Toto to spustilo. Ale keď vidíte desivý obrázok znova a znova, v skutočnosti to už nemá žiadny účinok.

Smrť privádza zmyselného človeka k tomu, aby povedal: Jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme — no to je len zbabelá žiadostivosť zmyselnosti po živote, ten opovrhnutiahodný poriadok vecí, v ktorom človek žije preto, aby jedol a pil, namiesto toho, aby jedol a pil preto, aby žil.

Smrť sa nedá vysvetliť sama. Vážnosť veci spočíva práve v tom, že pozorovateľ si ju musí vysvetliť sám.

Prichádzam, prichádzam, prečo ma voláš?

Žiadne zlo nie je čestné; smrť je čestná; teda smrť nie je zlo.