„A preto sa nemôžeme uspokojiť s pominuteľnými vecami tohto sveta ani podľahnúť smútku…“

Táto radosť zo života, táto radosť z práce, je v človeku úplne pravdivá.

Len tí, ktorí poznali, že radosť sa vyjadruje cez zákon, sa naučili zákon prekročiť.

Nátlak nie je pre človeka konečným odvolaním, ale radosť je.

Je povahou tejto prekypujúcej radosti, že sa uskutočňuje vo forme, ktorou je zákon.

Ale keď je jeho práca plodom radosti, formy, ktoré nadobúda, majú prvky nesmrteľnosti.

V tomto stave je činnosť duše o to väčšia, len jej hnacia sila nepochádza z túžob, ale z jej vlastnej radosti.