„Veľmi si vážim pripomenutie, ale úprimne, žijem v prítomnosti, nie v minulosti.“

Múdry ani odvážny človek si nelezie na koľajnice dejín čakať, kým ho prejde vlak budúcnosti.

Vývoj nového lieku trvá osem až desať rokov, a preto už dnes musíte vedieť, čo chcete o desať rokov liečiť.

Čo sa týka vecí, ktoré sú mi bližšie, teda boj proti nákazlivým chorobám, musíme si uvedomiť, že tam existuje onen nezanedbateľný interval pätnástich rokov. Inými slovami: keby sme teraz objavili nejaké nové látky, trvalo by pätnásť rokov, kým by bol hotový nový liek. To znamená, že ja – keby som bol profesionálom vo farmaceutickom výskume, musel by som nielen objaviť niečo nové a účinné, ale musel by som vedieť, čo budem potrebovať liečiť nie dnes, ale o pätnásť rokov. A to je veľké rozhodovanie.

V budúcnosti sa pozornosť nepochybne sústredí na genóm, s hlbším uvedomením jeho významu ako vysoko citlivého orgánu bunky, ktorý monitoruje genómové činnosti a opravuje bežné chyby, vníma nezvyčajné a neočakávané udalosti a reaguje na ne, často prestavbou genómu.

Cieľom do budúcnosti by bolo zistiť, do akej miery bunka pozná samu seba a ako využíva toto poznanie „premyslene“, keď čelí výzve.

Čo by mohol vidieť Newton dnes, nevieme. A zajtra, alebo o tisíc rokov, môžu byť zabudnuté aj naše sny.