Milan Rastislav Štefánik

Ocitol som sa v živote. Videl som tie obrovské vlny, tie nemilosrdné vlny, i bolo mi jasno, že vzdor všetkej sebadôvere, vzdor nádeje a povzbudzovania priateľov, vzdor nadšeniu môjho a relatívneho šťastia, výhľady do budúcnosti sú veľmi nejasné. Zbývala mi poctivá práca. I pustil som sa pokojným srdcom v boj. Pokojným, lebo ďalším vývinom uvedomil som si, že účelnosť života nie je v sláve svetskej, ale v zdokonaľovaní nášho duševného človeka.

Účelne a logicky žije len ten, kto využíva každý okamih na prehĺbenie intelektu. Čím bystrejší je náš um, čím väčšie je množstvo v nás spracovaných vedomostí, tým hlbšia je súdnosť človeka, tým jasnejší a vrúcnejší jeho pomer k vonkajšiemu svetu.

Reč vo vojsku musí byť jedna.

Demokratizmus spočíva vlastne v zušľachťovaní človeka, aby bol čím najlepší – aristos. V tomto smysle je demokratizmus duchovným aristokratizmom.

Šľachtu? My nesmieme šľachtu zdemokratizovať, ale národ zaristokratizovať. Samozrejme, v zmysle gréckeho 'aristos' – najlepší.

Nuž chcem byť v pravde občanom sveta, preto i na Mont Blancu verným som synom úbohej Tatry – národu slovenského.

Toto Štefánik vie... Povedať úprimne pravdu, ale neurážať a dokázať si získať.

Je to typické pre nás Slovanov, že pred vojnou, dokiaľ nás Maďari a Nemci tlačili, kričali sme a nariekali, ale len čo sa vyskytla možnosť oslobodenia, už sa nájdu ľudia, ktorí hovoria o zvláštnom slovenskom štáte. My môžeme existovať len v spojení s Čechmi.

Slováci sú Česi, žijúci v Uhorsku a Česi sú Slováci, žijúci v Čechách.

Vždy myslite na princípy. Ako v tom komplikovanom japonskom písme je niekoľko základných kľúčov, ktoré rozlúštia všetko, tak aj v politike. Treba mať radosť z práce. Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícov faktorov, z ktorých nemáme na všetky vplyv. Ale môžeme im dať určitý smer, tvar. Ako záhradník strihá strom, nevytvára ho, ale dáva mu formu a vypestuje krajšie ovocie než iný jeho druhu.