Jane Austenová

V každej povahe je, verím, sklon k nejakému zvláštnemu zlu, prirodzená chyba, ktorú nepremôže ani to najlepšie vzdelanie.

Nepoddávajte sa zbytočnému strachu; hoci je správne byť pripravený na najhoršie, niet dôvodu pokladať ho za isté.

Ste príliš šľachetná, aby ste sa so mnou zahrávali. Ak sú vaše city ešte také ako vlani v apríli, povedzte mi to hneď. Moje city a želania sa nezmenili, ale jediné slovo od vás ma o tejto veci navždy umlčí.

Neviem určiť hodinu, miesto, pohľad ani slová, ktoré položili základ. Je to príliš dávno. Bola som uprostred, skôr než som vedela, že som začala.

Človek môže byť neustále urážlivý, a pritom nepovedať nič spravodlivé, ale nemožno sa stále posmievať niekomu, aby sa raz-dva nenarazilo aj na niečo vtipné.

Som šťastnejšia ešte aj než Jane; ona sa len usmieva, ja sa smejem.

Chýb mám dosť, ale nie, dúfam, chýb rozumu.

Čo sú muži v porovnaní so skalami a horami?

Márne som zápasil. Nepomôže to. Moje city sa nedajú potlačiť. Musíte mi dovoliť, aby som vám povedal, ako vrúcne vás obdivujem a milujem.

Nie je všeobecná neslušnosť samotnou podstatou lásky?