Gottfried Wilhelm Leibniz

Napokon však nemožno pochybovať pre samotné pochybovanie: pochybnosti nám musia slúžiť ako lávka k pravde.

Chceme konať, presne vzaté, a nechceme chcieť; inak by sme ešte mohli povedať, že chceme mať vôľu chcieť, a to by išlo do nekonečna.

Straníckosť alebo ohľad na osoby ide proti spravodlivosti a kto bez dôvodu stanovuje hranice svojej dobrote, nemôže ju mať v dostatočnej miere.

Človek je sám zdrojom svojho zla: taký, aký je, bol v božskej predstave.

Cnosť je najušľachtilejšia vlastnosť stvorených vecí, ale nie je jedinou dobrou vlastnosťou tvorov.

Boh sa stará o vesmír, nič nezanedbáva, vyberá to, čo je vcelku najlepšie.

Všetky rozkoše v sebe majú nejaký pocit dokonalosti.

Len nedostatok pozornosti zmenšuje naše dobro a túto pozornosť nám musí dať istá prímes zla.

Dôkazom sa treba vždy podriadiť, či už sú predložené v kladnej forme, alebo vznesené ako námietky.

Máme pracovať na svojej vlastnej dokonalosti a nikomu nekrivdiť.