Fred Rogers

Samota je niečo iné ako osamelosť a nemusí to byť osamelá vec.

Aké je to skvelé, keď zistíme, že po časoch sklamania môže prísť radosť, že pocit viny za nedosiahnutie našich ideálov môže vystriedať hrdosť na to, že sme urobili všetko, čo sme mohli, a že hnev sa dá nasmerovať do tvorivých úspechov... a do snov, ktoré môžeme splniť.

Pokiaľ ide o pocity, neexistuje „malo by sa“ ani „nemalo by sa“. Sú súčasťou toho, kým sme, a ich pôvod je mimo našej kontroly. Keď tomu dokážeme uveriť, môže byť ľahšie robiť konštruktívne rozhodnutia o tom, čo s týmito pocitmi urobíme.

Pokoj znamená oveľa viac než opak vojny.

Láska je ako nekonečno: nemôžeš mať viac alebo menej nekonečna a nemôžeš porovnávať dve veci, či sú „rovnako nekonečné“. Nekonečno jednoducho je a takto si myslím, že je aj láska.

Nemyslím si, že niekto môže rásť, ak ho nemilujeme presne takého, aký je teraz, a necenia si ho za to, aký je, a nie za to, aký bude.

Neexistuje normálny život bez bolesti. Práve zápasenie s našimi problémami môže byť podnetom nášho rastu.

Nie sú to vyznamenania, ceny a vonkajšia pozlátka života, ktoré napokon živia naše duše. Je to vedomie, že môžeme byť dôveryhodní, že sa nikdy nemusíme báť pravdy a že základ nášho bytia je dobrý.

Konfrontácia s našimi pocitmi a ich primerané vyjadrenie si vždy vyžaduje silu, nie slabosť. Treba silu priznať si hnev a niekedy ešte viac sily skrotiť agresívne popudy, ktoré hnev môže priniesť, a nasmerovať ich do nenásilných výstupov. Treba silu čeliť smútku, smútiť a nechať smútok aj hnev vytekať v slzách, keď je to potrebné. Treba silu hovoriť o svojich pocitoch a požiadať o pomoc a útechu, keď ich potrebujeme.

Keď milujeme človeka, prijímame ho presne takého, aký je: milého aj nemilého, silného aj ustráchaného, pravdivého zmiešaného s fasádou, a samozrejme, jediný spôsob, ako to dokážeme, je prijať takto aj samých seba.