Andrew Carnegie

Pokiaľ ide o ponechanie bohatstva na verejné účely až po smrti, dá sa povedať, že ide len o spôsob nakladania s majetkom - za predpokladu, že je človek ochotný počkať, kým zomrie, než z toho bude mať svet nejaký úžitok.

Múdri ľudia čoskoro dospejú k záveru, že v najlepšom záujme svojej rodiny aj štátu je odkazovanie veľkého majetku dedičom nesprávnym použitím ich prostriedkov.

Skúsenosť učí, že vo všeobecnosti nie je pre deti dobré, aby boli takto zaťažené veľkým dedičstvom - nie je to dobré ani pre štát, lebo veľké odkázané sumy častejšie škodia, než prospievajú tým, čo ich dostanú.

Prečo by mali muži zanechávať veľké majetky svojim deťom? Ak sa to deje z lásky, nie je to azda pomýlená láska?

Prebytočné bohatstvo by sa malo považovať za posvätný záväzok, ktorý má jeho vlastník počas svojho života spravovať ako správca v prospech obce, v ktorej a z ktorej bolo získané.

Toto je podľa mňa pravé evanjelium bohatstva, ktorého poslušné dodržiavanie má raz vyriešiť problém bohatých a chudobných a priniesť "pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle".

Človek, ktorý takto zomrie bohatý, zomiera v hanbe.

Problém bohatých a chudobných sa vyrieši takto: zákony hromadenia zostanú slobodné, zákony rozdeľovania tiež. Individualizmus bude pokračovať, ale milionár bude iba správcom chudobných - na istý čas mu bude zverená veľká časť zvýšeného bohatstva spoločnosti, aby ju spravoval pre spoločnosť oveľa lepšie, než by to dokázala či chcela urobiť sama.

Tí, čo chcú múdro spravovať bohatstvo, musia byť naozaj múdri - jednou z vážnych prekážok zlepšenia nášho rodu je totiž nerozvážna dobročinnosť.

Na posvätnosti vlastníctva závisí samotná civilizácia - právo robotníka na jeho sto dolárov v sporiteľni rovnako ako zákonné právo milionára na jeho milióny.