„Náboženská viera nie je výrokom o Skutočnosti, ale náznakom, stopou k niečomu, čo je…“

Všetky obrazy sveta majú sklon skazit sa, keď ich necháme na cirkevné byrokracie. No to neznamená, že by bolo vytváranie obrazov sveta zbytočné. A môžem len opakovať, že popieranie pozostatkov starých svetových obrazov je na naše vlastné riziko, lebo ich nepremôžeme tak, že ich vyhlásime - so všetkou pravovernosťou skepticizmu - za akýsi tajný hriech. Nie sú menej mocné len preto, že sú popierané.

Majster v týchto príbehoch nie je jediná osoba. Je hinduistickým guruom, zenovým róšim, taoistickým mudrcom, židovským rabínom.

Vylúpal som jadro Koránu a kosť som hodil psom.

Taká alegorická pravda je pre veľkú väčšinu ľudstva vždy a všade prospešnou náhradou za pravdu, ktorá je pre nich navždy nedosiahnuteľná - a vôbec za filozofiu, ktorú nikdy nepochopia.

Skutky, nie slová, vyjadrujú moju predstavu o tom, akú úlohu má v každodennom živote hrať náboženstvo.

Práve o takejto bohoslužbe som použil výraz, že v porovnaní s kresťanstvom Nového zákona ide o hranie sa na kresťanstvo. Tento výraz je v podstate pravdivý a vec dokonale vystihuje. Lebo čo znamená hrať sa, keď sa zamyslíme nad tým, ako treba toto slovo v danej súvislosti chápať? Znamená to napodobňovať, predstierať nebezpečenstvo tam, kde nijaké nie je, a robiť to tak, že čím viac umenia sa na to vynaloží, tým klamnejší je dojem, že nebezpečenstvo skutočne existuje.