„Majster v týchto príbehoch nie je jediná osoba. Je hinduistickým guruom, zenovým róšim…“

Všetky obrazy sveta majú sklon skazit sa, keď ich necháme na cirkevné byrokracie. No to neznamená, že by bolo vytváranie obrazov sveta zbytočné. A môžem len opakovať, že popieranie pozostatkov starých svetových obrazov je na naše vlastné riziko, lebo ich nepremôžeme tak, že ich vyhlásime - so všetkou pravovernosťou skepticizmu - za akýsi tajný hriech. Nie sú menej mocné len preto, že sú popierané.

Náboženská viera nie je výrokom o Skutočnosti, ale náznakom, stopou k niečomu, čo je tajomstvom.

Vylúpal som jadro Koránu a kosť som hodil psom.

Taká alegorická pravda je pre veľkú väčšinu ľudstva vždy a všade prospešnou náhradou za pravdu, ktorá je pre nich navždy nedosiahnuteľná - a vôbec za filozofiu, ktorú nikdy nepochopia.

Skutky, nie slová, vyjadrujú moju predstavu o tom, akú úlohu má v každodennom živote hrať náboženstvo.

Práve o takejto bohoslužbe som použil výraz, že v porovnaní s kresťanstvom Nového zákona ide o hranie sa na kresťanstvo. Tento výraz je v podstate pravdivý a vec dokonale vystihuje. Lebo čo znamená hrať sa, keď sa zamyslíme nad tým, ako treba toto slovo v danej súvislosti chápať? Znamená to napodobňovať, predstierať nebezpečenstvo tam, kde nijaké nie je, a robiť to tak, že čím viac umenia sa na to vynaloží, tým klamnejší je dojem, že nebezpečenstvo skutočne existuje.